Srdečne vás pozdravujeme z misií v Hondurase. Stojíme pred záverom kalendárneho roka, posilnení adventným očakávaním Ježiša a jeho vianočným príchodom ako najchudobnejšieho z chudobných. Znovu sme plní očakávania, akým smerom sa uberie dianie v novom roku na rôznych misijných poliach - na Slovensku, v Hondurase, v rodinách, vo farnostiach, s obmedzeniami, bez nich, s rúškami, bez nich...
Ako a kde zahliadnuť Božie značky v novom roku ktorým nás Boh chce previesť a s obnoveným nadšením mu znovu slúžiť?
Predzvesťou hľadanej odpovede pre nás tu v Hondurase bolo slávenie tretej adventnej nedele v jednej z našich komunít. Je v nej kostolík, v ktorom slúžime, a ktorý je už pár rokov po ničivom hurikáne totálne zdevastovaný. Ostalo z neho iba zopár stien a chatrná strecha. Kňaz za svojím chrbtom pri oltári nemá žiadnu stenu, pretože táto sa podmytá zrútila a cez otvorený priestor vidieť priamo na okolitú hladinu lagúny. V tomto kostolíku, kde sa stále stretáva hŕstka veriacich, sme pred časom zapaľovali ďalšiu adventnú sviečku. Namiesto adventného venca boli na zemi položené cez seba iba štyri zelené vetvičky, a tenké sviečky sme nakvapkaným voskom prilepili priamo na podlahu kostola pred oltárom. Bolo nás tam dvanásť a z toho asi sedem malých detí. I jeden malý chlapec, ktorý mal byť v tú nedeľu krstený, avšak prišiel iba sám, bez rodičov... Radosť, spev a tlieskanie detí sa nieslo celým zruinovaným a ošarpaným priestorom. Akoby Pán Boh v tej chvíli prežiarlil celý priestor nielen adventnými sviečkami, ktorých plamene sa trepotali od vetra, ale niečím väčším a silnejším - nádejou, že miestne spoločenstvo a komunita má budúcnosť...
Rovnakú nádej nám všetkým Pán túži vliať aj na prahu nového roka. Budúcnosť nepoznáme. No s Ježišom máme nádej, že s ním sa zazelená akékoľvek misijné pole, i akákoľvek zdanlivo beznádejná životná situácia. Spolu s veľkou vďakou za vašu podporu v uplynulom roku, vám všetkým tento pohľad nádeje od Pána vyprosujeme.
Vaši vďační misionári z farnosti Sangrelaya na Hondurase.
Jozef, Ľubo, Ján.
