Čas letí veľmi rýchlo. Aj z tohto pohľadu vnímam svoje pôsobenie na misii na Hondurase vo farnosti Sangrelaya. Keďže moje päťročné pôsobenie na misii sa začiatkom tohto roku 2021 skončilo, dovoľte mi podeliť sa s vami o niekoľko osobných zážitkov a skúsenosti.

Hovorí sa, že každé začiatky bývajú ťažké, a tak tomu nebolo ináč ani v mojom prípade.

Keď som odlietal z Viedne, tak som sa v duchu pýtal sám seba ale aj Pána Boha, čo ma tam čaká. Pred pristátím na letisku v San Pedro Sula dňa 12. septembra 2015 na sviatok Preblahoslavenej Panny Márie, som požehnal túto krajinu a odovzdal Panne Márii moje pôsobenie, na tejto pre mňa novej misii. Keďže som tam neletel po prvý krát, veľká chudoba ani tropické podnebie má už toľko neprekvapilo. No iné prekvapenia ma ešte len čakali a bolo ich hneď viacero.

Prvé z nich bola moja cesta na misiu. Vyštartovali sme na 420 kilometrovú cestu, ktorá trvala celých 11 hodín. Prvú časť sme absolvovali autobusom, ale tú druhú už podľa zvyku miestnych ľudí, na vlečke osobného auta. Keď sme dorazili, bol som veľmi šťastný, ale zároveň tak špinavý, že som úplne splynul s černoškami z farnosti. Vtedy som si uvedomil, že človek, ak chce byť misionárom, musí sa v prvoradom prípade odosobniť a zabudnúť na všetko pohodlie, ktoré máme na Slovensku.

Ďalším z prekvapení bol nedostatok pitnej vody. Je to zaujímavý paradox, lebo farnosť je z jednej strany situovaná v tesnej blízkosti mora a z druhej strany v tesnej blízkosti rieky. Aby sme mali vodu, zachytávali sme dažďovú do podzemnej cisterny a následne sme ju filtrovali, aby bola pitná. Domorodcom táto voda neškodila, ale nám spôsobovala veľké črevné ťažkosti.

Ďalším z prekvapení boli chýbajúce mosty, zlá cestná infraštruktúra, viacpočetné rodiny bývajúce v malých viacgeneračných drevených domčekoch, nedostatok základných potravín -  chlieb na aký sme boli zvyknutí. Černosi totiž nepoznajú žiadny chlieb, jedia len suchý, zvaný „kasábe.“ . A tak som sa pri príchode nestačil čudovať.

Ďalším z prekvapení bol pojem času. Ľudia sa nikam nenáhlili a hodinky nosili len sporadicky. A tak na moju otázku, koľko je hodín, odpovedali svojským spôsobom. Pozreli na slnko a povedali: „Otče asi pol štvrtej popoludní.“ V tej chvíli som porozumel, že ich pohľad na hodnotu času je úplne odlišný, ako ten náš - európsky.

Tých prekvapení počas piatich rokov bolo naozaj veľmi veľa. Ale až postupom času som si uvedomil, že mali pre mňa veľký zmysel. Uvedomil som si skutočnosť, že títo ľudia, aj keď nemali mnohé materiálne veci, predsa boli šťastní. Čo mali, bol čas jeden pre druhého, mali sa vzájomne radi a navzájom si pomáhali.

Rád by som dodal na záver:

 Narodili sme sa na krásnom Slovensku a niekedy si ani neuvedomujeme, čo všetko máme. Keď otočíme vodovodný kohútik, tečie z neho pitná voda; keď stlačíme vypínač, rozsvietia sa žiarovky a máme svetlo; keď chceme niekam cestovať, máme vybudované asfaltové cesty či diaľnice;  keď máme hlad, zájdeme do obchodu a kúpime čo potrebujeme. Nie všetci ľudia na svete dostali takú milosť od Pána.

Ale Ježiš nás pozýva, podeliť sa s chudobnými aspoň malou almužnou, ktorou podporíme chudobné rodiny, deti alebo iné projekty na Hondurase, aj vďaka podpore zbierky Boj proti hladu.

Vieme, že láska rozdávaním rastie. A tak prajem všetkým, takúto skúsenosť lásky, po celý rok počas každého, i všedného dňa.  V mene všetkých našich chudobných vám zo srdca ďakujem za každú modlitbu, obetu alebo finančnú pomoc.

p. Jozef Noga, CM