Na misiách pôsobím už siedmy rok. Moja cesta na misie bola zvláštna, nečakaná. Keď ma sestrička provinciálna oslovila, pôsobila som druhý rok v kolégiu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. V prvom momente som si myslela, že sa asi pomýlila. Vtedy som ešte nevedela, či mám povolanie na misie. Týmto oslovením sa začal vo mne vnútorný boj. Nevedela som čo je Božia vôľa.

Nie som typ, ktorý sa rýchlo učí jazyky, vedela som že to bude ťažké. Jedna vec mi pomohla rozhodnúť sa: poslušnosť a láska. Uvedomovala som si:  ak  pôjdem s poslušnosťou, budem  mať Božie požehnanie. Ak si  však nezvyknem, alebo prídu iné neprekonateľné problémy, tak je to znamenie že mám zmeniť smer.

Problémy prichádzali, ale nie neprekonateľné. S Božou pomocou  kráčame v ústrety ľuďom , ktorých nám posiela.

Teraz, keď sa spätne pozerám, vnímam, že každý človek zanecháva na mieste, kde žije nejakú stopu. Stopu, ktorá je originálna a jedinečná ako on sám.

Čo ma najviac prekvapilo na tejto krajine?

Vzdialenosti- niektorí ľudia žijú na miestach, kde sa auto nedostane.  Taktiež ekonomická situácia. Mnohí nemajú na základné potraviny. Nezamestnanosť, ktorá ich núti živoriť. Rôzne tradície , ktoré sú pre nás nepochopiteľné, oni to však berú ako zákon.

Prečo by ľudia na Slovensku mali podporiť Boj proti hladu?

My na Slovensku tiež nevieme či a  kedy aj náš štát bude potrebovať práve takúto pomoc. Tým, že pomáhame iným ľuďom, zvolávanie Božie požehnanie aj na seba, na našu prácu, na ľudí s ktorými žijeme.

Na Slovensku máme dostatok organizácií ktoré sa starajú o chudobných. Sú však krajiny, kde takéto organizácie chýbajú.

Modlime sa, aby sme boli vnímaví na potreby iných ľudí, aj v našom okolí, kde žijeme. Aby sme nestratili citlivosť pre trpiacich a opustených ľudí, zvlášť v tejto ťažkej situácii korona  krízy.

s. Fabiána  Angušová SMVS